OPETH - The Last Will And Testament
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Zúrivcov z Trollhättanu som mal najradšej v časoch, keď si ešte hovorili CROWN OF THORNS, pretože albumy „The Burning“ (1995) a hlavne „Eternal Death“ (1997) boli v rámci švédskeho melodického death metalu svojou vysokou agresivitou a zároveň ponurou atmosférou originálnymi a mocnými dielami. Rovnako vydarený bolo „debut“ THE CROWN, „Hell Is Here“, trochu návrat ku koreňom, tu a tam vplyv odpáleného rockandrollu, ale tá typická divokosť a vášeň tam stále bola. Neskoršia tvorba mi časom začala splývať, systém „čo rok, to album“ nedáva veľký priestor na vývoj, akurát som časom zaznamenal väčší príklon k starému besnému thrash metalu.
Po niekoľkoročnej odmlke sa THE CROWN v roku 2010 vrátili s albumom „Doomsday King“, ktorý retrospektívne a hlavne po porovnaní s aktuálnou novinkou hodnotím ako vydarený návrat do obdobia medzi „Eternal Death“ a „Hell Is Here“, má to dobré melódie, zároveň solídny ťah a v prvom rade si kapela stále drží typický ksicht. Skrátka nahrávka, ktorá potrebovala poriadne napočúvanie a aj pamätníka, potom tie súvislosti doklapli a výsledný verdikt mohol byť „v rámci klasickej podoby tohto žánru stále veľmi dobrá práca, tak za 7,5/10 v pohode.“
Novinka z januára tohto roku sľubovala veľa, aj vďaka návratu pôvodného vokalistu, nakoniec však ani veľmi nie je čo oslavovať. Album sa dosť často v strednom tempe valí 50 minút, pričom tu by tak o 10 menej veci skôr prospelo. Kolekcia občas veľmi solídnych harmonických a atmosférických nálad je rozbitá nariedením prílišnou rutinou – THE CROWN rozoznáte bez problémov, len by ste od nich aktuálne prijali viac toho doteraz nepočutého, resp. naozaj vydareného. Vokál je v poriadku, dravý, zlostný a dôrazný, zvuk má album dobrý. Čudesným dramaturgickým nápadom je zaradenie coveru „Eternal“ od PARADISE LOST („Gothic“) ako v poradí štvrtej skladby. Švédi ho urobili na úrovni, aj atmosférou celkom zapadá, ale lepšie by mu to pristalo na konci. Inštrumentálka „Meduseld“ pred záverečnou „Godeater“ neurazí, celkovo však mám pocit, že smrť síce nie je mŕtva, ale u kapely si vzala dovolenku.
6 / 10
Cobra Speed Venom (2018)
Death Is Not Death (2015)
Doomsday King (2010)
Crowned Unholy (2004)
Possessed 13 (2003)
Crowned In Terror (2002)
Deathrace King (2000)
Hell Is Here (1999)
Eternal Death (1997)
The Burning (1995)
Vydáno: 2014
Vydavatel: Century Media Records
Stopáž: 50:32
Odporná a vlezlá sračka. Čo ostalo z kapely, ktorá kedysi nahrala albumy ako Hell is Here a Crowned in Terror?? HOVNO!!! The Crown sa totiž na novinke vydávajú rovnakou cestou ako ich "teplí bratia" z In Flames, Arch Enemy a čiastočne aj Entombed. Celé je to heavy groovy ľúbivé, ale páni s týmto nemajú u mňa žiadnu šancu.
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Aktuální EP ukazuje dvě tváře současně. Zprvu klasický symfonický patos, pak ovšem skladby „200 Years“ a „Live The Tale“, které se bez sborových refrénů obejdou, a hned je to o třídu lepší. Tudy vede cesta z tvůrčí smyčky a bezradnosti posledních alb.
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.